Ja mám krstniatko z DSS, o ktoré rodičia nemajú ani ten najmenší záujem. Je to môj anjelik. Má päť rokov a volá sa Sandra. Taký malý beťárik plný optimizmu, radosti a šibalských nápadov. Má však krehké srdiečko, citlivú dušičku, lebo vie, že pre tých, pre ktorých mala znamenať celý svet, neznamená nič. Slovo mama, či otec sa v jej slovníku nenachádzajú, ba dokonca jej spôsobujú neznesiteľné bolesti. Má síce len päť rokov, no čo je sklamanie a bolesť vie veľmi dobre.
Keďže som študentka a teraz je obdobie veľmi hektické, nebola som za ňou už asi mesiac. Veľmi ma to mrzelo, ale pokúsila som sa odčiniť to na Bielu sobotu. Vzala som ju k sebe a tie iskry radosti a nadšenia, ktoré sršali z jej hnedých očičiek s obrovskými mihalnicami, ma zasiahli priamo do srdca. Slová: „Peta, ja ta jubim", boli ako šíp, ktorý ma prebodol tým najkrajším citom. Pevný stisk malej rúčky vyjadrujúci radosť z nesenia košíka plného vajíčok, znamenal pre mňa neoceniteľné ďakujem. Jej posledné slová, keď od nás odchádzala zneli: „Ete pjidem!"
Tak aspoň na niekoľko hodín sa moja Sandrika necítila nepotrebná. Ale ja si myslím, že ona dala mne oveľa viac.