Žila som, aj keď som zomrela už dávno 2

Autor: Petra Kurucová | 16.12.2011 o 10:01 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  150x

Večer bol nádherný a my už sedíme v aute na ceste domov. Som spokojná. On je pre mňa nenahraditeľný. „Konečne si povolila a ja ti už nedovolím odísť. Už si moja," vyslovil. Určite sa zase červenám. „No sláva, už ste tu. Neviem sa vás dočkať. Už som si myslela, že ste na mňa zabudli," náš vákuový svet prerušil Majin nervózny hlas. Ach jaj, ja som ozaj zabudla. Radšej jej to ani nepoviem. Ale nemôže sa mi čudovať. Sama videla aká som bola nervózna.

„Čo si o mne myslíš? Vieš, že by som nezabudol. Veď sme sa dohodli, že po našej večeri s Evkou ťa cestou domov odveziem na stanicu. Svoje slovo držím, veď vieš," zasiahol pohotovo Tomáš, „daj nám ešte tri minútky, prosím." Drží ma za ruku a pozerá priamo do očí. Určite cíti moje chvenie. „Musíš sa zmieriť s tým, že oddnes už nie si len ty, ale sme my," usmial sa a pobozkal ma na čelo. Z mojich roztrasených pier vyšlo len obyčajné: ďakujem. Bolo to trápne, ale on vedel, čo všetko to slovo obsahovalo. Rozlúčili sme sa a ja už hovorím Maji: „Sestra, máš to u mňa, ďakujem za všetko. Čo by som dnes robila bez teba. Nielen dnes, ale vždy. Si poklad." „Eva, zobuď sa, už prestaň byť sentimentálna. Zajtra príď na kávu," kričí počas kráčania k autu. „Zavolaj, keď dôjdeš," stihla som ešte zakričať a už ich nebolo.

Som doma, pomaly sa obliekam do pyžamy, sedím pred zrkadlom a odličujem sa, a počas toho si premietam celý večer. Ďakujem Bohu, že mám v živote Maju a Tomáša.

Zrejme som zaspala. Čo to zvoní? Koľko je hodín? Siaham po mobile. Asi to bude Maja. „Prosím?" ospalo poviem do telefónu. Zo slúchadla počuť neznámy mužský hlas, som zmätená: „Pani Eva Páleníková?" súhlasím a počúvam ďalej, „Sakáč, dopravná polícia." Vo mne stuhlo všetko živé. Dostávam závrat a mám zlý pocit, veľmi zlý pocit. Policajt pokračuje: „Je mi ľúto, že Vám musím oznámiť takúto správu a navyše cez telefón. Na kruhovom objazde smerujúcom k železničnej stanici, muž pod vplyvom veľkého množstva alkoholu, plnou rýchlosťou čelne narazil do striebornej Octávie značky 842ET." Neverím. To určite len snívam.  Čo mi tento človek hovorí? Prečo mi chce zničiť môj najkrajší večer? Snívam? Áno, určite snívam. Zobuď sa! Zobuď sa! Kričím na seba a štípem sa z jednej ruky na druhú. Neverím. To nemôže byť pravda. Jednoducho to neakceptujem. V telefóne hlas pokračuje: „V spomínanom aute boli dve osoby, muž a žena. Bohužiaľ, obaja boli na mieste mŕtvi a v oboch ich peňaženkách sme našli práve Vaše meno s telefónnym číslom. Je mi to ľúto."

Mobil mi spadol z ruky. Maja a Tomáš. Moja Maja a Tomáš. Cez slzy už ani nevidím a chvejem sa od zúfalstva. Potrebujem, aby bol niekto pri mne, aby ma objal a povedal, že to nie je pravda. Ale kto, kto! Maja a Tomáš nie sú. Nie som ani ja!

„Môj krik nik nepočuje. Kto by sa aj zaujímal o osamotenú starenu? Ľahla som si k dverám a dávala pozor, či niekto nejde do výťahu, alebo z neho nevystupuje. Keď popoludní zastal na našom poschodí, zabúchala som na dvere a žobronila: „Prosím vás, pošlite mi sem stavbárov, aby mi vybúrali dvere do bytu. Všade okolo sú roje molí. Stratila som kľúče a nemôžem sa dostať von. Počula som ako ktosi od susedov zastal, vypočul, čo som hovorila, ale neodpovedal. Odomkol dvere naproti a zabuchol ich za sebou. Je to ako v deň, keď mi odišli Maja a Tomáš. Od vtedy som k sebe už nikdy nikoho nepustila, nikomu sa neotvorila, aby som ho tiež nestratila. Štyridsať rokov. Štyridsať rokov, a ja sa cítim rovnako ako v ten deň.

Zamotala sa mi hlava a padla som. V nohe cítim neopísateľnú bolesť, akoby som v nej mala tisíc ihiel. Asi som si zlomila kŕčok. Ležím pri dverách bezvládna a spomínam na deň, kedy som konečne začala žiť, a vzápätí hneď umrela.

Predvečerom konečne zastal výťah na našom poschodí. „Prosím vás, pošlite mi murárov, stratila som kľúče. Zaplatím vám," šomrala som z posledných síl. Bol to sused, lebo som poznala jeho hlas, keď hovoril svojej žene medzi dverami: „Tá stará koza ešte žije." Som zabudnutá celým svetom. Tak ako som ja k sebe nikoho nepustila, tak teraz nikto nepustí mňa.

Ležím zaliata smrteľným potom na deke pri dverách. Sused nakoniec zazvonil Elene do bytu, no nikto a nič sa už neozvalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?