Žila som, aj keď som zomrela už dávno 1

Autor: Petra Kurucová | 15.12.2011 o 23:24 | Karma článku: 2,23 | Prečítané:  148x

Dnes som sa rozhodla, že nechám dvere vyrúbať, kým sa ešte ako-tak vládzem hýbať. Potom zavolám deratizátorov, aby mi vykynožili mole. Keď to zaplatím, už mi nič neostane. Veď ten môj dôchodok nestojí za nič. Ale nič iné mi nezostáva. Sadla som si k telefónu, našla som v zozname stavebnú firmu, zdvihla slúchadlo a - nijaký signál. Telefón hluchý. Nezaplatila som účet. Vtedy to na mňa prišlo. Ako amokom posadnutá som začala kričať: „Pomóóóóóc! Pomóóóóóc! Pomóóóóóc!"  

„Eva, počuješ ma? Haló, si hluchá?" kričala na mňa sestra, no ja som sa neozývala. Nie preto, žeby som nechcela, ale snívala som si svoj sen, z ktorého som sa nechcela zobudiť. Neverím, že sa mi to podarilo. Konečne! Ako tridsaťpäťročná sedím za kozmetickým stolíkom v mojom malom byte plnom prázdnych vecí, lebo už skoro desať rokov s nimi žijem sama. Až doteraz. Štípem si ruky a nohy, či to nie je len sen. Nie je! Nespím. Pozorne pozerám do zrkadla, dnes musím byť dokonalá. Koktailové šaty s miernym výstrihom čiernej farby, nakoľko tá zoštíhľuje, strieborné doplnky, ale jemné ,aby som to neprehnala. Moje uhlíkové vlasy si nechám rozpustené, cítim sa tak istejšie. Ešte nikdy som sa takto netriasla. Až sa miestami hanbím.

„Eva, to mi robíš naschvál? Mala som ti prísť pomôcť s prípravou a tvoj vysnívaný princ už dobrých desať minút čaká pred dverami. Pôjdeš za ním, alebo mu poviem, že nereaguješ?" znovu počujem sestru. Až ma zmrazilo: „Čože, už je tu? Ja sa snáď ani nepohnem. Asi mi zmeraveli nohy." Som taká rozrušená, že sa strácam v realite. Sestra sa len smeje a posmeľuje ma k činom. Neviem, prečo je to pre ňu také smiešne, keď vie, že je to moje prvé rande a roky mladosti už mám tiež skoro za sebou. Toľko som sa zaoberala kariérou, že som zabudla žiť. Mám v sebe toľko emócií, že asi odpadnem.

„Posledné varovanie! Buď teraz, sestra, alebo nikdy!" postrčila ma Maja a ja ani neviem ako, kráčam k dverám. „Prajem pekný večer, si skutočne očarujúca, ozaj sa mi oplatilo čakať pätnásť minút na chodbe," ozvalo sa pri dverách a jeho úsmev bol neodolateľný. Zrazu opadla všetka tréma a ja sa prvýkrát v živote cítim výnimočne. Tomáš je džentlmen. Galantne mi obliekol kabát, podal kabelku a ponúkol svoje rameno. Chytám sa jeho ruky a kráčam do hluku noci. Vezieme sa smerom k reštaurácii, ktorú objednal. Poznám ho dlho. Ešte z čias vysokej školy. Mali sme spolu niektoré prednášky z ekonomiky. Vždy to bol typ chlapca, za ktorým sa dievčatá otáčali. Vysoký, tmavé oči, vyšportovaný a vždy upravená briadka. To je Tomáš. Návrhy dievčat vždy pozorne odmietol a poklony skláňal práve mne. Ignorovala som ho. Mojím cieľom bolo skončiť štúdium s čo najlepšími výsledkami a dostať prácu na vysokom poste v nejakej dôležitej ekonomickej spoločnosti. Tomášove pozvania ale neprestávali. Nevzdával sa a nebol ani dotieravý. Aj napriek jeho záujmu sa stal mojím dobrým priateľom, ktorý pri mne stál aj v tých najťažších životných situáciách. On a moja sestra Maja. Najdôležitejší ľudia.

„Nech sa páči, mladá dáma, Váš stôl čaká." prerušil ma Tomášov hlas. Sme na mieste. Otvára mi dvere od auta, podáva ruku a vedie ma do jednej z najdrahších reštaurácií v meste. Čašník nás hneď usadil, podal nám menu a hneď priniesol fľašu šampanského. Mám pocit, že som vo filme, ale Tomáš je konzervatívny romantik. Osobne nemám rada také klišéovité veci, ale keď už toľko rokov čakal, tak mu urobím tú radosť.

„Ja si dám špecialitu dňa: Kuracie prsia s prekvapením," vyslovila som prvá. „Úžasný nápad, tiež som nad tým rozmýšľal. Dvakrát špecialitu dňa, pre mňa jemne perlivú minerálku a dáma..." ukazuje na mňa a pritom sa potmehúdsky usmieva. „Pre mňa tiež minerálku, no nesýtenú, poprosím."

„Ako sa cítiš?" vyhŕklo zo mňa ani neviem ako, ale trošku sa červenám. „Je to neopísateľný pocit. Štrnásť rokov som čakal na tento deň. Konečne sa mi podarilo zlomiť tú najkrajšiu ľadovú kráľovnú," opäť sa šibalsky usmial. Rumenec na lícach. Znovu. Poznám ho viac, než seba. Vždy som mu dôverovala a rozprávali sme sa o všetkom. No predsa ma privádza do rozpakov.

„Večera je chutná, ozaj tu dobre varia, som spokojný," prerušil ma v myšlienkach. Celý večer mi skladá poklony, je galantný, vtipný a úprimný. Nechápem, prečo som ho tak dlho odmietala. Samozrejme, že má aj svoje zlé stránky. Je neskutočne tvrdohlavý a zaťatý, a to aj vtedy, keď sa k pravde ani nepribližuje. Chybu mu totiž nedovolí priznať jeho mužské ego. Sedíme už len pri šampanskom, spomíname, smejeme sa z čašníka, ktorý si nevšimol, že už dlhšiu dobu ťahá za sebou kúsok toaletného papiera. Tomáš mi popritom neustále skladá komplimenty. Som šťastná, že vydržal toľké roky a teším sa, že aj ja som sa konečne spamätala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?