ANKETA:
Zamyslela. Som vďačná že mám úplnú rodinu, pretože mám pocit, že aj keď tie deti v domovoch dostanú lásku a je o nich aj postarané, nikdy sa to nevyrovná rodinnej pohode a láske, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Málokedy, no niekedy ak sa dostanem do kontaktu s takýmito ľuďmi, tak sa zamyslím nad tým, aký rozdiel je medzi mojim a ich životom. A práve vtedy si najviac uvedomujem šťastie, ktoré mam. Som si vedomá šťastia, ktoré mám, no niekedy nato zabúdam, aký dar mi dal Boh tým, že mám rodinu a domov.
IDZ 17
Áno, zamýšľam sa nad tým, že môžem byť rada, že mám domov, najmä každú stredu, keď pozerám Modré z neba. A nie, nezamýšľam sa nad tým ako asi žijú ľudia v DSS, až teraz to tato otázka podnietila, moje rozmýšľanie nad tým.
TB 21Áno, zamýšľala som sa, a som vďačná za to, že mam to, čo mám. Nezamýšľam sa ako žijú takýto ľudia, ale asi by som mala. Šťastie...hm...každý deň si uvedomujem ako sa mam super, lebo mám všetko čo ma robí šťastnou: rodinu, priateľov a Boha. Všetko čo mi vytvára úsmev na tvári a pokoj na duši.VB 21
Áno, zamýšľam sa nad tým stále a intenzívnejšie hlavne teraz, keď mám ešte svoju vlastnú rodinu. S ľuďmi, ktorí majú takýto nadiktovaný režim som pracovala a je to iné ako vlastná rodina. Každý deň ďakujem Bohu za to, čo mám.
PM 26
Myslím si, že človek sa nikdy dostatočne nevie vžiť do takejto situácie, kým sa v nej sám neocitol. Možno aj preto je dobré byť v kontakte s ľuďmi z DSS, alebo len samotnými organizáciami. Denný režim je niečo, čo má tie deti pripraviť do života, vniesť im disciplínu a výchovu, no nemyslím si, že by sa tomu mali podriaďovať všetci rovnako. Aj keď, na druhej strane, musí byť ťažké udržať disciplínu v takej početnej skupine detí. Je to náročná situácia a aj preto si teraz prvýkrát uvedomujem, čo všetko sa mi v živote dostalo.
IK 22
Každý deň ďakujem Bohu za to, že mám takú rodinu, akú mám, že som sa mohla v nej narodiť, takže sa to snažím uvedomovať si a ďakovať za to. A po pravde, na to, že existujú aj takí ľudia, si spomeniem len málokedy, vždy mi to príde na rozum, keď vidím Reflex alebo Modré z neba, že mi ich niečo pripomenie, alebo teraz, keď som dostala túto otázku.
SA 21
Ja sa nad tým zamýšľam dosť často. Som vďačná Bohu za rodinu, domov, priateľov a za to, v akom prostredí vyrastám. Keď pozerám Modré z neba, vtedy si uvedomujem, že moje problémy sú nepodstatné. Mám obrovské šťastie, že mám takú rodinu akú mám. Konkrétne nad ľuďmi z DDS veľmi nepremýšľam. Skôr tak celkovo nad ľuďmi, ktorí majú život oveľa zložitejší ako ja.
EF 21
Minule, pri cestovaní v buse, som sedela s kamoškou, s ktorou som brigádovala. Rozprávala mi o tom, ako deti v detskom domove, kde ona praxovala, vyrastajú tak, že sú podelené na skupinky - menšie a väčšie deti. Menšie sú v náhradných rodinách a väčšie sú v DDS. Hovorila mi tiež o tom že, zväčša sú tam deti, ktoré majú určité telesné postihnutie. Neprejavuje sa im láska, pretože je chytľavá a rýchlo by si na ňu mohli zvyknúť, a tým by im ublížili ešte viac. Neviem si predstaviť svoje detstvo a život bez lásky mojich rodičov. Je trendy vyhýbať sa zodpovednosti a odložiť svoje povinnosti rovnako ako aj deti. Možno sú tam nejaké sociálne nevýhody pre výchovu deti, ale ak niekoho ľúbime a hlavne ak chceme, vždy sa nájdu nejaké možnosti. Som Bohu vďačná za to, že mám svoju rodinu aj keď niekedy tento fakt nedávam najavo, hlavne pri nezhodách, ale je to moja rodina. Inú mať nebudem a ani nechcem. Dúfam, že budem raz dobrou a milujúcou matkou.
JS 21
Popravde som sa nad tým až tak nezamýšľal, človeku to často ani nenapadne, často si ani neuvedomujem, aké mám šťastie. Je to zaujímavé, že oveľa častejšie sledujeme tých, možno bohatších, zabezpečenejších a štve nás, že nemáme, čo majú oni, namiesto toho, aby sme sa pozreli na ľudí, ktorí žijú ťažšie, ako my, a tak si uvedomili, koľko veľa toho máme. Niekedy potrebujeme dostať takú priamu otázku, akú som dostal ja teraz, aby sme si tieto veci uvedomili.
FT 23Občas sa nad staršími ľuďmi zamyslím. Bol som už aj v hospici, ktorý sme pomáhali presťahovať, keďže menili budovu. A pri tejto príležitosti som mal možnosť byť trochu s niekoľkými starými ľuďmi. A bolo mi ich trochu ľúto že mnohí z nich nemajú nikoho, kto by sa o nich zaujímal. Že ich vlastne rodiny ich radšej "šupnú" do hospicu, do domova dôchodcov atď. Proste zaplatia za to, aby sa tam o nich niekto staral a občas sa zastavia. A myslím, že tí ľudia musia prežívať občas ťažké obdobia. Hlavne pocit nepotrebnosti, osamelosti, nevďačnosti zo strany ich detí. A myslím, že je to veľmi smutné. Omnoho lepšie by sa mi zdalo, ak by sa babičky a dedkovia mohli starať o svoje vnúčatá, vychovávať ich, pokiaľ sú rodičia v práci. Ja som moje detstvo (asi celu základku) prežil všetky letné prázdniny u starých rodičoch na dedine, a na tieto chvíle budem spomínať až do konca života. Viem to, že hej, lebo také niečo sa nedá zabudnúť. Veľa ma naučili (keďže som chlapec z mesta), ale nielen manuálne zručnosti, ale aj rôzne piesne, básničky (niektoré aj trosku sprosté), tam som prvýkrát pil alkohol keďže moje tety mali počas prázdnin meniny. Chodil som s nimi kravy pásť, do lesa, proste všetko možné som sa naučil, lebo oni mi stále niečo povedali, niečo nové ma naučili. A myslím, že aj im dobre padlo, že sa mohli realizovať. Myslím, že o tom by mali byt naše rodiny. A nemali by sme sa na našich rodičov, či starých rodičov vykašľať a "odložiť" ich niekam do domovov.
OJ 26
