Som, kto som?

Autor: Petra Kurucová | 25.10.2011 o 20:53 | (upravené 25.10.2011 o 22:24) Karma článku: 1,76 | Prečítané:  373x

Na pavučine v hornom rohu miestnosti podriemkaval pavúk Lukáš. Bol nižšieho vzrastu, mal štyri páry nôh, tmavšiu pleť a veľké okále plné elánu a pracovitosti. Cítil sa však taký malý a bezvýznamný vo veľkej miestnosti, kde by sa takých ako je on zmestili milióny, kde nie je sám, ale bývajú tu aj muchy, mravce, roztoče, dokonca i človek sem zavíta.

 http://www.stockphotos.sk/image.php?img_id=15470993&img_type=1

Mal tu dokonca celú svoju rodinu: rodičov, súrodencov, tetky, ujkov, sesternice i bratrancov a to aj z piateho pokolenia a mnoho ďalších. Prestal to počítať, lebo zistil, že také veľké čísla ani neovláda. Jeho malú dušičku trápilo niečo väčšie, niečo dôležitejšie. Náš malý Lukáš sa totiž zamiloval. Iste, nebolo by to nič hrozné, práve naopak, láska je krásna, no jeho láska bola nezvyčajná a v ich spoločnosti absolútne neprípustná, lebo náš Lukáš sa zamiloval do mušky Zuzky. Mušky! Muška a pavúk! No neznie to trošku zmätene? Zuzka bola ale zo všetkých mušiek tou najmuškovitejšou. Mala nádherne tmavé telo, pevné krídla a hrdé veľké oči, v ktorých sa Lukáš strácal pri každom pohľade na Zuzku. Jej srdce ale neostalo dlho chladné. Lukášov záujem si všimla, no muška a pavúk, to bolo jednoducho nepredstaviteľné. Jej predstava o krásnom princovi na bielych veľkých krídlach bola úplne iná. Tento dokonca ani žiadne krídla nemal. Potlačila cit v srdci a žila svoj život ďalej. Veď predsa on je ten, ktorý takých ako je ona má bežne na obed. Rozum zo všetkých strán hovoril jasné nie. Lukáš zmýšľal podobne, a tak sa snažil Zuzku si nevšímať. Bolo to však veľmi ťažké, keďže žili v jednej miestnosti, ktorá sa mu predtým zdala taká obrovská a teraz zrazu taká malá. Nevšimnúť si ju sa jednoducho nedalo. Vždy sa stratil v jej očiach. Nech sa snažil akokoľvek silno, nešlo mu zabudnúť na ňu. Muška Zuzka na tom nebola o nič lepšie. Dookola si opakovala: „Ako môžem mať rada niekoho, kto by ma behom sekundy dokázal zjesť? Čím si ma ten tvor mohol takto získať, veď v ňom nie je nič, čo sa mi páči. Prečo na neho nemôžem prestať myslieť?" V niektorých situáciách si Zuzka myslela, že sa uchyľuje k schizofrénii, keďže dokáže sama sebe oponovať a naraz cítiť dva rôzne city. Vráťme sa ale teraz na chvíľku k ostatnému obyvateľstvu veľkej modrej miestnosti plnej nábytku a starožitností, kde si každý malý i veľký tvor dokázal nájsť svoj domov. Úplne prirodzenou cestou riadenou prírodou to všetko klapalo podľa jej zákonov a nikto sa nesťažoval. Avšak, ostré a hlboké pohľady, či roztrasené a nesmelé pozdravy medzi našim všetkými známym pavúčikom a hanblivou muškou sa nedali prehliadnuť. V izbe nastal zrazu malý chaos. Vzťahy sa však vyostrili tak, že bol z neho veľký chaos, až sa izba napokon rozdelila na dva tábory. Prvý bol za to, aby pavúk Lukáš navždy opustil izbu a druhý za to, nech Zuzku už konečne zje a nech si spomenie, kým vlastne je. Lukášovi a Zuzke sa však nepáčil ani jeden nápad. Trošku morbídne zjesť niekoho, koho milujete. No nie? Veď si predstavte tú situáciu: „ Ahoj miláčik, čo si dnes navaril? No predsa teba, moja drahá." Tak teda títo dvaja mladí odvážlivci vymysleli tajný plán s krycím názvom: Všetci ste blázni, len ja som lietadlo. Zmysel toho všetkého spočíval v tom, že každému v izbe pomenili zrkadlá, oblečenia, nábytok a všetko, čo sa dalo. Takže keď sa ráno zobudili nájomníci modrej izby do nového dňa a pozreli do zrkadiel, neverili vlastným očiam. Mama Pavučica videla v zrkadle susedu Roztočku Točku, sesternica Zuzky, Muška Šuška v ňom videla psa Dunča spoza obloka, otec Pavúk Horebrada mal v skrini miesto štyroch párov topánok dva páry nových vyleštených krídel a vrcholom bolo, keď sa pavúky zobudili na okne miesto múch, muchy viseli na pavučine pri stene ako pavúky, roztoče pekne jeden za druhým na stole a Zuzka s Lukášom so škodoradostným pohľadom v strede izby, kde sa išli roztrhať smiechom pri pohľade na tvory, ktoré zo zmätku behali dookola, lebo vôbec nevedeli čo sú, kde sú, a čo majú robiť. Nechali ich trochu ešte potrápiť sa a potom zastavili paniku a povedali: „ Všetci sme si rovní. Každý má v tejto izbe svoje miesto a netreba sa povyšovať a vôbec nie ponižovať druhých. Každý je dôležitý, lebo bez neho nastane chaos a všetci majú rovnaké práva a môžu sa priateliť s kým len chcú."

Naučme sa žiť aj v koži toho druhého, aby sme vedeli, ako sa cíti, keď mu ubližujeme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?